V letných mesiacoch sa už po deviaty raz otvoria brány Topoľčianskeho hradu milovníkom divadla. Počas 9. a 10. augusta predstavia ochotníci z Divalla Tesáre v hradnom auditóriu veselohru Zbojnícke móresy.
Viac o pripravovaných predstaveniach prezradila v rozhovore MÁRIA BAGOVÁ, scenáristka, režisérka a autorka novej hry v jednej osobe. Herečka, ktorú mnohí poznajú ako Evu zo seriálu Horná Dolná, prezradila, aké majú skúsenosti s improvizáciou, ktorá z doterajších hier je pre ňu najvýnimočnejšia, na akých netradičných javiskách už vystupovali, a aj to, či vie svoje herecké umenie využiť v bežnom živote.
Aké predstavenie si tesárski divadelníci pripravili pre divákov tento rok?
Uvediem vás rovno do hry. Na úvod prichádza bubeník a zabubnuje: Dáva sa všetkým na známosť, že dnes sa tu bude hrať divadelné predstavenie o tom, ako to mohlo byť voľakedy, môže byť dnes, ale aj zajtra.
Zrekonštruovanú cestu z Veľkých Uheriec na Skýcov otvorili, poslúži aj ťažším vozidlám Čítajte Začína to ako krčmová téma. Pravda, v krčme sa vždy všetko rozoberie. Počas krčmových rečí sa divák dozvie, ako to je. Bola raz jedna pekná dedina, kde bolo všetko v poriadku. Vládla tam urodzená pani Klaudia, všetci boli spokojní, dokonca poddaných prinútila naučiť sa čítať aj písať.
Všetko bolo krásne až do času, keď syn urodzenej panej dostal suchoty a ona sa odsťahovala do Talianska, aby synček vyzdravel. Správu nad svojím majetkom odovzdala svojmu nevlastnému bratovi, pánovi z Tematína. Tu prichádzajú búrkové mraky. Jemu ide iba o to, aby si napchal plné vačky. Čiže nestará sa a stále vyhlasuje nové dane.
Chlapi v krčme sa sťažujú, no na druhej strane nespravia nič pre to, aby im bolo lepšie. Keďže žien máme viac, vystupujú tam ženy, ktoré idú do lesa zbierať čučoriedky. O chvíľu bubeník vybubnuje, že do lesa sa nesmie chodiť, takže hájnik im všetko zoberie. Zle, zle, zle. Chlapi stále len lamentujú, ale nič nerobia.
Predpokladám, že v tomto bode prichádzajú na scénu zbojníci, keďže nová inscenácia nesie názov Zbojnícke móresy?
Áno, jedného pekného dňa prikvitne do dediny zbojnícka tlupa. Tu sme využili internú vložku, naše prvé predstavenie na Podhradí bola Legenda o zbojníkovi Šmarhanovi. Teraz sme sa k nemu vrátili. Jedna žena si povzdychne, keby tak zbojník Šmarhan žil. Bohatým bral a chudobným dával.
Zrazu sa zbojníci naozaj objavia. V noci na tajnáša nosia jedlo k dverám a ľuďom je lepšie. Prepadávajú tematínskeho pána. Na začiatku im to celkom nejde, potom sa zdokonaľujú.
Čo na to chlapi v krčme?
Žije sa im lepšie, len chlapi majú stále problém, všetko by bolo dobre, len tie zbojnícke móresy sa im nepáčia. Čo je to za zbojníkov, keď im poživeň dávajú a jednu-dve zlatky, ktoré oni potrebujú na pálenku, im nedajú. Celý dej posúva bubeník.
Nech sa opováži niekto toho zbojníka udať, však len dobre robí. Postupne, ako sa zvyšuje odmena, mení sa aj myseľ tých chlapov. Sto zlatých keď núkajú, tak keby sme to zobrali a dali napoly, to by sme mali kopec peňazí obaja. Len kde tých zbojníkov nájsť? Hovoria si.
Nakoniec dôjde k tomu, že chlapi chcú zradiť zbojníkov. Vtedy nastupujú ženské mozgy, aby ich zachránili. Ďalej už nemôžem prezradiť.
Keď máte nedostatok mužov, nezvažovali ste spracovať skôr predstavenie, v ktorom by mali ženy väčšie zastúpenie?
Áno, v budúcnosti chceme spraviť aj niečo také. Ja si myslím, že to bude vtipné, keď budú vidieť ľudia bradatých zbojníkov, ako sú doriadení. Ale vždy hovorím, my si môžeme myslieť, že to bude smiešne a nemusí to byť.
Vystupujú v predstavení aj deti?
Samozrejme, budeme tam mať aj deti, chceli hrať. Nemuseli tam byť, ale dieťa to vždy oživí. Sú to maličké role, ale týmto letným divadlom žijú všetci, aj tie decká. Boli by nešťastné, keby tam neboli.
Ako viem, pripravujete aj rozprávku pre deti.
Áno, Rozprávku zo starého kufra. Už sme mali jednu takú, prvá bola o Červenej čiapočke, v ktorej bol vlk potrestaný. Momentálne je to o tom, ako išli trpaslíci na vandrovku.
Záhradní trpaslíci, ktorí sa v záhrade nudia, si odskočia. Potom ako si prečítajú rozprávku Ako išlo vajce na vandrovku, sa rozhodnú ísť tiež. Po ceste stretnú Snehulienku, ktorá je nešťastná, pretože o jej trpaslíkov sa nemá kto postarať. Stretnú starú kozu, ktorá je nešťastná, lebo vlk jej zobral všetky kozliatka a chce ich zožrať. Pomáhajú Snehulienke i pani koze.
Je to poučné. Majú tam Mudroša a ten vždy zamudruje a správne ich poučí, čo treba, netreba. Prídu napríklad k medovníkovému domčeku a neodlomia si perník, lebo je to zdraviu škodlivé. Sladkosť deti nemôžu.
Budete v rozprávke hrať aj vy?
Áno. Nakoniec vyjde ježibaba, tú budem hrať ja, pretože deti, samozrejme, nemusia a nechcú hrať ježibaby. Na mňa sú ako na ježibabu naučené.
Kedy sa bude hrať?
Neviem ešte, kedy to budeme hrať. Musíme najskôr dokrútiť dospelácke predstavenie. A hlavne neviem, čo sa stalo po korone. Predtým sme sa s deťmi stretávali dvakrát týždenne, utorky a štvrtky.
Teraz zrazu nevieme nájsť spoločný deň, aby sme boli všetci. Majú toľko krúžkov, záujmov a neviem čoho ešte. Staršie dievčatá som musela oželieť, pretože som ich nevedela spojiť všetky dohromady.
Akých najmladších divadelníkov máte v súbore?
Skúšala osemročná, ale mám pocit, že už ju to prestalo baviť skôr, ako sme niečo nacvičili. Jej postavu zobral niekto iný. Pri deťoch je to vždy tak. Ťažšie je to pri dospelých.
Deti sú krásne v tom, že sa naučia aj texty tých ostatných. Vedia si našepkať jeden druhému. Vedia nielen svoje texty, ale aj ostatných.
Myslíte si, že je to tým, že majú lepšiu pamäť?
Áno, myslím, že majú lepšiu pamäť a sú naučené zo školy učiť sa naspamäť. Ony to nasávajú všetko.
Keď mala sesternicina malá štyri roky, veľmi chcela hrať v jednej rozprávke, ktorú sme vtedy nacvičovali, ale nemohla zakaždým prísť. Dala som jej takú básničku, potom ju ostatní mali zobrať k sebe a ona už nemusí nič hovoriť.
Zrazu, po nejakej druhej skúške, sme videli, ako s nimi veselo spieva pesničky. Čiže nielen tú svoju básničku, ale zapájala sa, presne vedela čo, kde a ako. Toto je na deťoch úžasné. Ony si pamätajú, vedia si pomôcť a hlavne, sú také bezprostredné.
Od Inovca po Dobrolín: Kempovať môžete na letisku, vedľa farmy aj v slávnom areáli pri vode Čítajte Tesárske divallo je známe aj tým, že hrá na netradičnejších miestach. Topoľčiansky hrad, kaštieľ Kokošová, pamätám si vás v Tovarníckom kaštieli. Ako ste k tomu prišli, že budete využívať takéto krásne miesta?
To bola úplná náhoda. V októbri 2013 sme sa začali stretávať, v januári 2014 sme mali prvé divadelné predstavenie. Nikdy nás nenapadlo hrať v lete, pretože divadlá majú v lete voľno.
Po našom prvom predstavení s nami začal spolupracovať jeden kamarát zo Zvolena, robil nám osvetlenie a pomáhal pri scéne. Začal sem chodiť častejšie a v lete sme náhodou išli na Podhradie. Vyslovene len na výlet.
Pri obzeraní sedenia, auditória v hrade, Peťo povedal, že je škoda, že takéto krásne miesto sa nedá na niečo použiť. To bolo všetko, jediná veta. Odchádzali sme odtiaľ, išli sme si sadnúť niekde na obed a mne to stále vŕtalo v hlave. Je to pravda, čo s tým, ako s tým.
Začali sme sa pohrávať s myšlienkou, čo keby sme skúsili nacvičiť niečo letné. Sami sme nevedeli, či do toho ísť. Teraz je v lete na hradoch plno divadiel, vtedy to nebolo. Možno na Oravskom, Trenčianskom hrade a dosť. Tak sme išli do toho.
Pre diváka má predstavenie v takýchto priestoroch nesporne úžasnú atmosféru. Vidíte v tých priestoroch aj ďalšie výhody?
Pre mňa je to veľmi zaujímavé, pretože prídete na novú scénu. Nie je to také nudné. V kultúrnom dome je to stále rovnaké, zatiaľ čo na Podhradí sme využívali aj vrch aj spodok. Zrazu sme išli hrať do parku v Kokošovej, kde sme ten vrch nemali. Chýbal nám, takže napríklad pri Perinbabe sme využili strom.
Človek môže vymýšľať a nikdy to nie je to isté. Často sa nám stane, že ľudia, ktorí vidia predstavenie na Podhradí, prídu potom pozrieť ešte aj do Kokošovej.
V podstate ani diváci nikdy nevidia to isté. Veľmi radi improvizujeme a sem-tam niekto niečo zabudne. Tak sa to zaimprovizuje, ale je to super a nás to baví.
V rozhovore sa dočítate aj:
- kedy si divadelníci približne polovicu textov na predstavení vymysleli,
- na akom najnetradičnejšom mieste hrali,
- prečo nepredávajú lístky prostredníctvom rôznych portálov,
- ktorá z odohratých hier je pre ňu najvýnimočnejšia a prečo,
- ako sa dostala do seriálu Horná Dolná a či ju ľudia na ulici stále spoznávajú,
- či vie využiť herecké umenie aj pri bežných situáciách?
Keď už hovoríme o improvizácii. Máte s ňou nejakú výnimočnú či vtipnú príhodu?
Doteraz všetci spomíname, že pre nás najlepšie zahrané predstavenie, čo sa týka improvizácie, boli Ženy v čiernom v Horných Štitároch.
